Milí čitatelia,
prednedávnom som mala v Bratislave záverečnú skúšku, absolvovala som štúdium v odbore Látkové a nelátkové závislosti. A môžem povedať, že náš odbor, veda o závislostiach, napreduje – výskum, štúdie, teórie, nové pohľady, čo je dobrá správa. Zlou správou je, že i chorobná závislosť drží krok, mutuje, narastá, rozpína sa. Hádam prvá veta, ktorá odznela na začiatku môjho štúdia od profesora z Prahy bola: „Pamätajte, že závislosti vás budú živiť.“ Bohužiaľ, smutná pravda sa potvrdzuje. Sme najzadlženejšia, najobéznejšia, na práškoch najviac žijúca a závislá generácia v celej doterajšej histórii ľudstva. Závislosť je jeden z najvážnejších problémov, akému dnes ako ľudstvo čelíme. Je to pandémia ničiaca rodiny.
Závislosť je problém s mnohými fazetami, podobami. A vyžaduje celostný prístup. Prácu celého tímu odborníkov – lekárov, psychológov, sociálnych pracovníkov, zdravotných sestier, ošetrovateľov a mnohých ďalších.. a samozrejme spoluprácu pacienta. A nielen to. Vyžaduje i zapojenie tých, ktorí sú toho súčasťou, vaše rodiny, blízkych či známych. Sme v tom všetci spolu, priatelia. Tak, ako chorobu spôsobuje a udržiava vzájomné pôsobenie rôznych faktorov, rovnako aj na úzdrave sa podieľa súhra rozmanitých činiteľov. Táto choroba je unikátna v tom, že nejestvujú dva identické prípady závislých, takže je nutné vidieť v ohnisku vždy konkrétneho človeka s jeho jedinečným príbehom. Nezáleží na inteligencii, závislosť hrozí každému.
Závislosť je chorobou smädu. Otázka znie: po čom človek prahne? Po čom je smädný? Samozrejme ide o smäd po náklonnosti, láske, uznaní a ocenení. Čím menej je človek schopný uhasiť tento smäd, tým viac jeho smäd naberá na sile. Závislosť sa začína nádejou, že niečo tam vonku, dokáže znenazdajky uhasiť ten smäd, vyplniť to prázdno vnútri.
Alkoholizmus je vážnou chorobou, nie však iba v úzko medicínskom zmysle. Medicína sama naň nestačí. Predstavuje totiž istý, veľmi rizikový spôsob správania, ktorým človek rieši a formuje svoj vzťah k svetu. Tento spôsob sebahľadania stále viac človeka opantáva a stáva sa čoraz zjavnejšou agresiou voči sebe samému. Alkoholik stratil slobodu zdržiavať sa alkoholu. Vyprahnutý na tele i na duši sa ocitá pred životným fiaskom: bez alkoholu to nejde, s alkoholom tiež nie… Nakoniec si povie: „Mám toho dosť.“ Zastavený dych. Zastavený čas. Zastavený život. Vtedy vie, že pri tejto chorobe: je odvaha nanič. Vôľa je nanič. Násilie voči sebe je nanič. Nenávisť voči sebe je nanič. Inteligencia je nanič. Peniaze sú nanič. Sláva je nanič. Vedomosti sú nanič. Diplomy sú nanič. Modlitba je nanič (zdanlivo).
Chorobne závislý človek o niečo prišiel: stratil svoju neporušenosť, pocit vlastnej hodnoty, sebaúctu a dôstojnosť. Vo fáze aktívnej závislosti je morálne mŕtvy, všetko pre neho stráca zmysel, všetko je prázdne a mučivé. Človek môže byť mŕtvy zaživa, ak dokonale podľahne návykovej látke. Stať sa chorobne závislým človekom je hlboké zranenie osobnosti, ktoré spôsobuje bolestnú ranu. A tú treba vyliečiť. Takže je nanajvýš dôležité nájsť cestu, ktorá by viedla k spokojnosti. Nejde o to zbaviť svojich hrozných častí. Je to o opätovnom prihlásení sa ku všetkému, čo ste cestou postrácali, je to výcvik k súcitu, návrat k celistvosti, ktorá si žiada, aby ste objali všetky svoje hrozné aj úžasné vlastnosti. Tam, kde si myslíme, že potrebujeme viac disciplíny, spravidla potrebujeme viac lásky k sebe. Choroba s názvom závislosť sa môže stať dobrodružstvom vytvárania vyššieho a lepšieho ja. Je to často putovanie pod nánosy vrstiev nenávisti voči sebe a objavovanie najautentickejšej bytosti, ktorá pulzuje pod tým všetkým – je to dobrodružstvo stávania sa samým sebou.
A prekvapenie? Zaľúbiť sa do toho, čo nájdete ukryté hlboko vo vnútri. Mať sa rád. Mať rád svoje chute, štýl, preferencie, názory, osobitosti. Knihy, ktoré čítate, oblečenie, ktoré nosíte, hudbu, čo počúvate, svoj suchý zmysel pre humor, svoj ťah na bránu, svoj veľký chaotický život. A keďže so sebou trávite väčšinu času, trávite ho s človekom, ktorého máte rád. Viete si predstaviť, že to je zábava. Keď si odmyslíte alkohol, naplno si uvedomíte, aké veci si naozaj užívate, akí ľudia vás napĺňajú.
Možno prvý krát v živote si začnete hovoriť pravdu, vyviniete si hlboký súcit sami so sebou. Keď sa vyslobodíte z okov závislosti, prisvojíte s moc, ktorú by ste inak nemali a premeníte ju na činy.
Jedna vec je však istá: nedokážete to sami. Človek je tvor spoločenský, nemôže byť nikdy šťastný, keď je sám, zavretý v byte pri obrazovke miesto toho, aby proste žil. Naopak. Potrebujeme niekam patriť, dotýkať sa jeden druhého, spolupracovať, vôbec nie jeden s druhým neustále súperiť. Tak je to aj s touto chorobou. Človek dokáže piť sám, ale abstinovať sám nedokáže. A pri úzdrave platí pravidlo: musíš to urobiť ty sám, ale nemôžeš to robiť sám. A to, čo nemôžte urobiť vy sami, to dokáže spraviť skupina. Ak by som mala vyjadriť jedným slovom, čo robí skupinu schopnou dokázať nemožné, tak poviem: priateľstvo zvláštneho druhu, s akým som sa nikde inde nestretla. Toto priateľstvo je jedinečné. Je nad všetky ostatné priateľstvá. Je láskyplné. Alkoholik sa tu stretá s nepochopiteľnou krásou a príťažlivosťou. Toto priateľstvo je plné úcty. Je zhovievavé. Ak sme rozčúlení, pokoj skupiny odzbrojuje našu pomstu. Ak sme sedeli v base, skupina sa na nás nebude dívať s odporom. Ak sa modlíme k Bohu, skupina má pre to pochopenie. Ak sa rúhame, takisto. Toto priateľstvo je verné. Ak upadneme do choroby, skupina je stále tu. Priateľstvo sa prechováva aj voči tým, čo zomreli. Toto priateľstvo je aktívne. A tajomné. Neviem ani o jednom prípade, že by chorý neprestal piť, ak pravidelne dochádza na stretnutia. Toto priateľstvo je radostné a plné humoru. Nezabúda sa usmiať, aby bol smútok znesiteľný. Toto priateľstvo sa spolieha na silu skupiny. Viac sily je v sto ľuďoch, ako v jednom samotnom človeku.
Keď to zhrnieme, toto priateľstvo, ktoré má všetky prednosti, môžeme smelo nazvať vyššou mocou, ktorá sa skutočne hmatateľne prežíva. Keď alkoholik dosiahne triezvosť, vnútorný pokoj a zmysel pre slobodu, potom nemá mnoho trápenia s tým, aby toto neobyčajné priateľstvo nazval jeho dôverným menom – hoci i Bohom. Vraví sa predsa, že Boh pracuje cez ľudí a niečo na tom bude. Dotkli ste sa predsa zúfalstva. A potom ste sa dotkli sily, ktorá vás z neho vytiahla. Boh nie je v oblakoch, ako si to predstavujeme. Magdaléna ho považovala za záhradníka, apoštoli za prízrak, Peter za odborníka na rybolov, zatiaľ čo on priateľsky sedel medzi chorými.
Dovoľte mi záver, priatelia, podeliť sa s vami o jeden dar, ktorý ma chytil za srdce. Dostala som ho teraz nedávno v jeden večer. Bola to hlasová správa od 8 ročného dieťaťa, od dcérky mojej bývalej klientky. Zapla som hlasovú správu a to dieťa sa mi prihovorilo slovami: „Ďakujem Vám za maminku. Milujem Vás.“ Ďakujem za toto dieťa. Ďakujeme za vás, priatelia. Za vašu dôveru v nás. Je radosťou vidieť vaše spokojné tváre, vaše spokojné rodiny. Ďakujeme, že Vás môžeme sprevádzať na Vašej ceste k úzdrave. Za to, že smieme byť súčasťou vašich príbehov.
Prajem všetkým požehnané a teplé Vianoce v kruhu vašich milovaných. Veľa zdravia a lásky. A šťastný nový rok!
Autorka: PhDr. Štefánia Laskovská, psychologička OLÚp, n. o. Predná Hora
Ilustračný obrázok: Tsimafei, Canva