Keď sa v roku 1977 prvýkrát zamestnala, tak vôbec netušila, že už prácu na inom mieste neokúsi, pretože táto ju opantá na zvyšok kariérnych dní. MUDr. Máriu Martinove a jej manžela MUDr. Olega Martinove možno poľahky a bez okolkov nazvať priekopníkmi či pioniermi, ktorí sa v lokalite Prednej Hory rozhodli venovať svoj čas ľuďom bojujúcim so závislosťami. Primárka Martinove pred odchodom porozprávala o tom, akou bola študentkou, aká bola jej pôvodná vízia ústavu a čo odkazuje nasledujúcim generáciám.
Aké spomienky sa Vám viažu na detstvo? Pokiaľ sa v myšlienkach vrátite späť v čase, tak o čom ste snívali ako malé dievčatko – čím ste chceli byť?
Detstvo na dedine v dome so záhradou, psom, mačkami, hydinou a domácimi zvieratami vo dvore. V zime kopec snehu, v lete sa v kotlíku na záhrade varil slivkový lekvár… a na základnej škole prísna, múdra učiteľka ako vzor. Chcela som, aby ma chválila a bola s mojím výkonom spokojná. No a chcela som byť tiež raz učiteľkou.
Existuje niečo, čo ste si z detstva uchovali do dnešného dňa? Niečo také, čoho sa nemienite vzdať?
Ale určite, mám aj dobré vlastnosti ako zodpovednosť, svedomitosť, dá sa na mňa spoľahnúť a mám rešpekt tam, kde ho treba mať. Ak niečo začnem, tak sa to snažím aj dokončiť.
A čo Vaše študentské časy? Ako si na ne spomínate dnes s odstupom?
Základná škola s jednotkami, trojročná stredná škola s maturitou na jednotky, športové súťaže, recitácia poézie a prózy – vtedy som bola prvýkrát na krajskom kole Kukučínovej literárnej Revúcej, folklórny krúžok na škole. A potom som sa v poslednom polroku na strednej škole rozhodla pre medicínu.
„Vysoká škola bola vlastne sedením za stolom. Po zoznámení s manželom prišlo divadlo, kiná, výstavy a sem-tam spoločenské podujatie.“
Obdobie šiestich rokov štúdia bolo náročné, zvlášť adaptácia na kvantum učiva v prvých rokoch. Vysoká škola bola vlastne „sedením za stolom“. Po zoznámení sa s manželom prišlo divadlo, kiná, výstavy a sem-tam spoločenské podujatie.
Ako ste vnímali vzdelávanie? Bolo pre Vás vždy dôležitou súčasťou života, možno až prioritou?
Bola som ctižiadostivá. Chcela som byť vždy medzi prvými, chcela som niečo dokázať. Potrebu vzdelania nám deťom „vtĺkal“ hlavne otec. Už pre neho to bola priorita, hodnota. Ľudia, ktorí sa vzdelávajú majú aj vďaka vzdelaniu rozhľad, napredujú, dosahujú svoje ciele, sú so sebou spokojnejší, majú vyššie sebavedomie či istejšie pozície.
Kedy Vás väčšmi začala zaujímať medicínska oblasť? Nastalo vo Vašom prípade možno akési precitnutie, že je to to pravé, čomu sa chcete venovať?
Z jedného ročníka na strednej škole sme sa pre štúdium medicíny rozhodli dokopy siedmi a všetci sme aj promovali. Išli kamarátky, tak som sa rozhodla ísť aj ja. Štúdium ma zaujalo hlavne vtedy, keď prišli klinické predmety.
Platí podľa Vás staré-známe, že byť lekárom/lekárkou nie je povolanie, ale poslanie?
Určite je to aj poslanie. Inak by sa tie nároky, ktoré si toto povolanie žiada, nedali zvládnuť. Lekár, pre ktorého povolanie nie je poslaním, prichádza o veľa.
Presne prvého augusta 1977 ste začali pracovať na Prednej Hore. Čo všetko možno hľadať za týmto Vaším rozhodnutí usídliť sa práve v tejto lokalite?
Manžel je veľký patriot a táto lokalita bola jeho srdcu blízka – takže jeho láska, vernosť k tomuto kraju a hlavne potreba byť nablízku rodičom. Ja som sa prispôsobila na pracovisku s tým, že to bude na dobu prechodnú… Samozrejme, že príroda v okolí bola a stále je krásna a odmeňovala nás.
Ako to v tomto období vyzeralo na Vašom pracovisku?
V tom čase bol ústav ako iné „pozostatky socializmu“. Cez štrbiny v oknách fúkalo, pacienti mali spoločnú sprchu i záchody, na jednej izbe ich bolo aj osem. Začiatky boli neľahké, bola to náročná práca s pacientmi chorými na tuberkulózu.
„Ústav bol ako iné „pozostatky socializmu“ . Cez štrbiny v oknách fúkalo, pacienti mali spoločnú sprchu i záchody, na jednej izbe ich bolo aj osem.“
Na to, že budem pracovať na Prednej Hore, som si zvykla (uvedomila som si to) asi po 15 rokoch v zamestnaní. Medzitým prišli dve deti, atestácie, iné skúšky, výcviky, bolo treba pracovať, bolo treba reprezentovať ústav.
Čo stálo za rozhodnutím, že budete pomáhať práve ľuďom, ktorí bojujú so závislosťami?
V tom je – zdá sa – to poslanie. V závislých ľuďoch, ktorých spoločnosť odmieta a zatracuje. Vidieť „iných“ ľudí, ktorým sa – ak chcú – dá pomôcť, byť im oporou, chápať ich, naučiť ich spoznať problém a ponúknuť riešenia.
Aký je výsledok, ak porovnáte svoju prvotnú víziu pri nástupe do zamestnania s dnešnou verziou OLÚP, n.o.? Splnili sa predstavy či možno aj nádeje, ktoré ste v sebe nosili?
Aj áno. Som rada a som hrdá na to, že Predná Hora je dnes v odbornej a možno aj laickej spoločnosti vnímaná ako prestížne pracovisko, na ktorom bol a je vždy na prvom mieste pacient.
A nepremýšľali ste počas kariérneho života o tom, že by ste začali pracovať niekde inde?
Na to vlastne ani nebol čas.
V OLÚP, n.o. ste teda celý život pracovali spoločne s manželom MUDr. Olegom Martinove. Aké to pre Vás ako manželský pár bolo? Nosili ste si prácu aj domov, alebo ste sa ju snažili nechávať pred prahom domova?
Snažili sme sa, ale nie vždy sa dalo nechať prácu pred dverami. Ústav je kolos, v ňom veľa pacientov a vždy málo lekárov, s manželom sme boli radi, keď sme sa videli tú chvíľu pri obede.
Museli ste v tejto súvislosti hľadať balans medzi kariérnym a osobným životom?
Nepociťovala som to tak.
Ste dnes spoločne s manželom hrdí na to, čo sa Vám spoločnými silami podarilo na Prednej Hore vybudovať? Budete sa s radosťou vracať?
To, čo sa podarilo na Prednej Hore vybudovať, je zásluhou kolektívu a nie jednotlivcov. Mali sme šťastie na ľudí, na príležitosti, boli sme odhodlaní, spojili sme sily, až sme sa spoločne „prehrýzli“ do terajšej podoby.
„To, čo sa podarilo na Prednej Hore vybudovať, je zásluhou kolektívu a nie jednotlivcov.“
Sme na to s manželom hrdí, tešíme sa z každého úspechu, ktorý vyrastie v ústave. „Dobří holuby se vracejí“, aj keď v tomto prípade nejde o pacientov.
V nadväznosti na Vašu celoživotnú snahu– čo Vám dal život so závislosťami a ľuďmi, ktorí s nimi bojujú?
Obrovský rešpekt a pokoru pred touto pliagou. A veľký rešpekt voči ľuďom, pacientom, ktorí sa dokážu postaviť na vlastné nohy, hoci neraz spadli až na samé dno. Uvedomila som si, ako ľahko sa dá ľuďom ublížiť, ale ako ťažko je im pomôcť. Vďakabohu ja mám ľudí rada.
Ako dnes hodnotíte svoje pôsobenie na Prednej Hore?
Možno som bola v potrebnom čase na potrebnom mieste. To by mali posúdiť iní. Je také podobné príslovie, že ak pomôžete v živote aspoň jednému človeku, tak ste nežili nadarmo.
Čo by ste odkázali ďalším generáciám, ktoré sa raz dostanú na Vaše miesto a prekročia prah OLÚP, n.o. ako zamestnanecká posila?
Určite pevné zdravie, trpezlivosť, aby ich zvedavosť hnala k vyšším úspechom, a aby ostali ľudskí, súcitní, ale aj úprimní.
Autorka: Rozália Hubeňáková
Ilustračné foto: Unsplash/Claudio Schwarz