Jedného odborníka strieda druhý. Kým sa kniha, ktorú doposiaľ písal MUDr. Oleg Martinove uzatvára, tak pero nechladne a nechýba mu dotyk dlane, atrament zase nezaschýna nadobro. Príbehu kaštieľa, ktorý lieči, sa totiž oficiálne chopil riaditeľ PhDr. Mgr. Vladimír Stanislav, PhD., MPH, ktorý otvára a začína písať novú kapitolu. Maják nádeje na kopci nad Muráňom má nového strážcu.
Začnime retrospektívnym pohľadom do minulosti. Aké ste boli dieťa, aké bolo Vaše vtedajšie „ja“?
Nebol som zvláštne dieťa, ale skôr iné. Vtedy som to tak nevnímal, prišiel som na to až keď som to neskôr porovnával. Som štvrté dieťa z piatich, takže som sa mal s kým porovnávať. Pamätám si, že som chcel byť odmalička učiteľom a lekárom, konkrétne som túžil byť gynekológom – pôrodníkom. Už od dieťaťa ma zaujímalo čítanie.
Prečo to tak teraz vnímate?
Pretože predo mnou boli traja dokonalí muži, traja dokonalí športovci. Tak sa to u nás v rodine prezentovalo. Čiže keby som urobil čokoľvek, tak by som sa im nebol vyrovnal. Teraz to vnímam ako kreativitu dieťaťa. Išiel som iným smerom, začal som tancovať vo folklórnom súbore, tak vyzeralo moje adolescentné obdobie.
Pochádzam z rodiny zameranej hlavne športovo. Otec bol tréner – trénoval žiakov, dorastencov vo futbale – obaja starší bratia boli futbalisti. Dnešným pohľadom, a vďaka tomu, čo viem o vývine dieťaťa cez súrodeneckú konšteláciu, som jednoducho musel ísť iným smerom.
Išiel som iným smerom, začal som tancovať vo folklórnom súbore, tak vyzeralo moje adolescentné obdobie.
Aj manželku som si našiel v súbore, ona je totiž profesionálna tanečnica, choreografka, do dnešného dňa sa venuje tancu. To bol kvázi šport, lenže u nás v rodine bola silná maskulínna vetva. Mužnosť bola to, čo bol šport, a tanec sa viac prikláňal k feministickému spektru. Pochádzam z tradičnej rodiny, v ktorej sme museli vykať rodičom, som rusínskeho pôvodu.
Ovplyvnili tieto Vaše skúsenosti aj to, pre aké vzdelávanie ste sa ďalej v živote rozhodli?
Určite, aj keď v tej prvej fáze asi veľmi nie. Na základnej škole som mal asi od piatej do ôsmej triedy vždy trojku. Chcel som ísť na gymnázium, ale v tom čase ešte boli kvóty na prijímanie, čiže známky hrali dôležitú úlohu. A tak mám vyštudovanú hotelovú akadémiu, ktorá bola v tom čase tiež dosť prestížna. Po strednej škole som nešiel na vysokú školu. Našiel som si partnerku, veľmi mladí sme sa zobrali, pretože prišli deti. Obaja sme chceli ísť ďalej študovať, ale nemohli sme.
Tak aké boli Vaše ďalšie kroky?
Ako 22-ročný som začal podnikať v oblasti gastronómie. Bolo to po revolúcii, v roku 1992 išlo o taký „boom“. Podnikanie v gastronómii netrvalo dlho, ale neskrachovalo, po dvoch rokoch som prešiel do finančnej oblasti, v ktorej sa mi začalo dariť. A keď deti trochu podrástli, tak sme išli obaja s manželkou študovať.
Aké odbory ste teda následne vyštudovali?
Ona choreografiu tanca, ja som sa dal na štúdium sociálnej práce a psychológie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, následne som si urobil špecializáciu – školskú psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde som ešte zostal študovať psychológiu a urobil som si doktorát z jednoodborovej psychológie.
Koľko rokov ste mali, keď ste sa rozhodli dať na vysokoškolské štúdium?
Dvadsaťsedem.
A nebolo pre Vás ťažké či zložité vrátiť sa do študentského tempa?
Určite bolo. V tom zmysle, že som sa musel znovu naučiť učiť sa. Na prvej vysokej škole som naozaj drel oproti mojim spolužiakom, ktorí prišli z gymnázia. Avšak potom to už išlo postupne, od 27 do 50 rokov som neprestal študovať. Celé moje štúdium v podstate vyvrcholilo na Prvej lekárskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. S trojkou na základnej škole som túto univerzitu skončil s červeným diplomom. Vnímam to ako proces zrenia. Nebolo to o intelekte ani prílišnom výkone, skôr to išlo samovoľne. Dozretie a motivácia sú 50 percentami úspechu.
Na prvej vysokej škole som naozaj drel oproti mojim spolužiakom, ktorí prišli z gymnázia.
Okrem toho som nastúpil do psychoterapeutického výcviku. Mám psychoterapeutické vzdelanie aj certifikovanú pracovnú činnosť v psychoterapii, čo trvalo desať rokov. Paralelne s tým som si robil výcviky – postfreudovský psychoanalytický smer, adlerovskú individuálnu psychoterapiu, katatýmne-imaginatívnu psychoterapiu a kognitívno-behaviorálnu psychoterapiu. Paralelne som študoval na dvoch-troch školách. Išiel som na veľký doktorát, následne na špecializáciu Master of Public Health a zavŕšil som to adiktológiou.
Aké boli dôvody, pre ktoré ste sa rozhodli práve pre adiktológiu?
Mal som pocit, že mi chýba niektorá z častí dovzdelania k závislostnej problematike. A to adiktológia ponúkala. Celú liečbu som vnímal cez bio-psycho-socio-spirituálny model, čiže mne už chýbala čisto medicína, ale na tú som bol starý. Adiktológia je transdisciplinárny odbor, ktorý sa zaujíma o prevenciu, liečbu, vedu a výskum.
Drží adiktolódia krok s pribúdajúcimi závislosťami, ktoré sa objavujú v spoločnosti?
Kofi Atta Annan, ghanský diplomat a politik, bývalý generálny tajomník OSN, sa nechal počuť, že boj s drogami sme prehrali. Musíme sa ako keby prispôsobovať „trendom“. Keď sa pozeráme na závislostnú problematiku, tak existujú jadrové vstupy, čiže akýsi základ, a potom nukleárne faktory, akými sú napríklad nové trendy v 21. storočí – konzumácia drog či nové psychoaktívne látky. Kým vynájdeme diagnostiku alebo nástroje na ich diagnostiku, tak výrobcovia a díleri sú o tri kroky vpred. Preto je dôležitá prevencia. A to nie iba v rámci detí, škôl, ale aj iných medicínskych odborov.
Akých odborov – viete uviesť príklad?
Predstavte si muža, ktorý pije 10 rokov denne tri – štyri koňaky. On si ako keby drží hladinu, no po 10 rokoch sa mu stane úraz na lyžovačke. Má fraktúru stehennej kosti, musí byť hospitalizovaný. Na tretí deň dostane abstinenčné príznaky – zrazu má tachykardiu, bolesti hlavy, psychomotorický nepokoj v tele, no odborníci nerozumejú tomu, že je to kvôli zamedzenému prísunu látky. Preto musíme do budúcnosti oboznamovať nielen primárnu sféru, teda školy, rodiny, komunity, ale aj iné medicínske odbory. My na Prednej Hore liečime, ide o medicínu drogových závislostí, čo je časť adiktologických služieb.
Kedy ste sa dozvedeli o Prednej Hore?
Nevedel som, kde sa nachádza, nevedel som o nej takmer nič. Keď som končil prvé štúdium, tak som hľadal, kde by som mohol uspieť. Ťahalo ma to k závislostiam a veľmi ma zaujímala psychoterapia, pretože som ju sám na sebe vnímal ako pokrok.
Čo myslíte tým „sám na sebe“?
Ako frekventanti výcviku musíme absolvovať 150 hodín individuálnej terapie na to, aby sme mohli mať európsky certifikát, a 200 hodín supervízie. Čiže som päť rokov chodieval na vlastnú individuálnu psychoterapiu u svojho cvičného terapeuta, ktorý je dnes mojím supervízorom. Videl som na sebe zmeny, prechádzal som procesom zrenia. A v tom som vnímal silný potenciál pri liečbe závislostnej problematiky.
Keď ste sa pred 15 rokmi zamestnali v odbornom liečebnom ústave, tak kde ste videli svoje miesto?
Tým, že som podnikal, som bol zabezpečený, aj deti som mal zabezpečené, inak by som nemohol ísť ani do školy. Fascinovala ma psychoterapia, chcel som byť na mieste, na ktorom si budem napĺňať svoje potreby, na ktorom budem robiť to, čo chcem. Fascinovalo ma, že som mohol byť v bielom, že som doktor, aj keď – a to sa vraciam do detstva – nešlo o gynekológiu. Napriek tomu je s tým spojený nový život. Lekár – pôrodník pomáha privádzať deti na svet, aj tu ide o nový život, o nádej na nový život.
Nemal som víziu ísť dopredu, aj keď to možno mnohí ľudia z dnešného pohľadu tak vnímajú, ja som to tak nevidel.
Pri nástupe som nemal víziu. Neskôr, keď odišla kolegyňa z pozície vedúcej oddelenia psychoterapie, som bol oslovený, a na tomto mieste som strávil šesť rokov. Potom som bol deväť rokov námestníkom riaditeľa pre psychoterapeutickú starostlivosť. Nemal som víziu ísť dopredu, aj keď to možno mnohí ľudia z dnešného pohľadu tak vnímajú, ja som to tak nevidel. Začínal som od piky – prešiel som všetky oddelenia, všetky cieľové skupiny, snažil som sa budovať predliečebnú a poliečebnú starostlivosť.
A dnes ste oficiálne novým riaditeľom Odborného liečebného ústavu psychiatrického, n.o. Predná Hora. Kde by ste ho chceli vidieť v budúcnosti, o čom v tejto súvislosti možno aj snívate?
Nie je to také to detské snívanie, ale reálne. Prvé, čo chcem urobiť, je prejsť si všetky úseky, aby som sa ešte viac zoznámil s ľuďmi. Nechcem byť dobrý riaditeľ, chcem byť efektívny riaditeľ. Ja som aj bývalému pánovi riaditeľovi Martinove na výberovom konaní povedal, že nemôžem byť jeho kópia a ani nechcem. Potom by som to nebol ja. Som mu veľmi vďačný, veď on ma pred 15 rokmi prijímal, vložil do mňa dôveru, podporoval ma vo vzdelávaní, ale nebudem ako on.
Keby som sa stal riaditeľom pred piatimi rokmi, tak by som ho možno ešte kopíroval, ale preto som na tomto mieste nebol. Verím vyššiemu „ja“ a vyššej sile s tým, že som nebol pripravený, pretože by som to jednoducho nebol ja. Musel som do tejto pozície dozrieť. To, čo ide z bývalého riaditeľa Martinove, je to jeho. Ja tomu musím dať niečo „Stanislavovské“.
Takže pre Vás nebolo jednoduché rozhodnúť sa pre toto miesto?
Bola to výzva. Jedna moja časť ma spochybňovala, že mi predsa nie je zle, v podstate som vo vedení, mám rád svoju prácu, že pôjde o podstatne väčšiu zodpovednosť a že neviem, či budem môcť byť aj s pacientmi. Na druhej strane ide o vrchol mojej profesijnej kariéry, je to také vyvrcholenie, a takú šancu by som už nemusel dostať. A tak som si povedal: Čo najhoršie sa môže stať? Rozprával som sa s deťmi a rodinou, kolegami, spolupracovníkmi zvonku, supervízorom, dostal som dôveru od správnej rady, a vlastne to potom prevážilo. Stále však chcem byť s ľuďmi, nechcem sedieť zamknutý v kancelárii, ale byť v procese.
Nuž a čomu sa venujete mimo ústavu vo voľnom čase?
Športu, vzdelávaniu aj čítaniu kníh. Asi najväčšou psychohygienou sú pre mňa vnuci, ktorých sa neviem nabažiť. Keď mám všetkého dosť, tak sa rád vyberiem do zahraničia, napríklad cez víkend do miest ako Varšava či Praha, v ktorých ma nikto nepozná. Tam potom sedím a analyzujem ľudí formou hry.
Obľúbené trio riaditeľa Stanislava?
1. Čo Vaša najobľúbenejšia kniha?
Mám rád Yalomove knihy, tento človek je psychiatrom a psychoterapeutom. Nie sú však iba odborné, sú prepojené s beletriou. Nachádzajú sa v nich kazuistiky, takže on ako terapeut hovorí o nejakom príbehu a prepojení. Mám rád vzťahové väzby, ani nie odborné, ale prepojené s beletriou. Momentálne čítam knihu Soumrak otců: archetyp otce a dějiny otcovství, ktorá prechádza prierezom histórie muža až po súčasnosť.
2. Aká hudba sa Vám postará o dobrú náladu?
Tým, že som odchovanec a 15 rokom som tancoval, tak to budú určite ľudové piesne. Keď sa obzriem spätne, tak sa mi páčia aj Peter Nagy, ABBA, The Kelly Family či Karol Duchoň. A čo sa týka novšej hudby, tak tej celkom nerozumiem, a priznám sa, že mi trošku vadí. Okrem toho mám rád ticho, mám rád, keď počúvam hudbu v sebe.
3. Ktoré cestovateľské destinácie Vás lákajú?
Nie som dovolenkový typ, nerád len tak ležím. Chodím však na rôzne duchovné obnovy, teraz sa chystáme navštíviť Izrael, a ešte ma láka aj Amerika, tam som nebol.
Príhovor nového riaditeľa
Prechádzame turbulentným obdobím a organizačnými zmenami v globálnom aj v národnom meradle vo všetkých oblastiach nášho života. Čelíme novým výzvam a doteraz nepredstaviteľným hrozbám napríklad ochoreniu Covid – 19. Snažíme sa flexibilne adaptovať na nový normál, učíme sa za pochodu a správne rozpoznávame možnosti, ktoré nám táto doba prináša. Na jednej strane sú to hrozby, ale práve teraz je unikátna a jedinečná príležitosť na náročnú, poctivú, ale vzrušujúcu alternatívu zmysluplného, hodnotného a ambiciózneho rozvoja.
Jednou z dôležitých príležitosti pre OLÚP n.o. Predná Hora na obdobie rokov 2021 – 2025 s výhľadom do roku 2030, je rozvoj Adiktológie a adiktologických služieb v rámci Medicíny drogových závislostí. Hlavným cieľom OLÚP n.o. Predná Hora je „Byť lídrom v liečbe závislostí na Slovensku a odborným partnerom pri tvorbe legislatívy a celospoločenských programov týkajúcich sa závislostí“.
Slovensko si zaslúži nielen špecializovanú nemocnicu s vyrovnaným hospodárením, ale dokonca nový, moderný, pacientsky orientovaný „Adiktologický Ústav“. Pri trvalom spoločnom úsilí zriaďovateľa, manažmentu a zamestnancov môže ústav slúžiť vo verejnom záujme a v prospech zdravia a spokojnosti obyvateľov celého Slovenska a stať sa vlajkovou loďou Slovenského zdravotníctva v medzinárodnom meradle.
Autorka: Rozália Hubeňáková
Ilustračné foto: Unsplash/Dawid Zawiła