Preskočiť na obsah

Rozpoznať začiatok závislosti je zložité. Toto sú štyri varovné signály, že jej vlak sa rozbieha

Zverejnené 14.1.2022.

Kategória

Závislosť (látková alebo nelátková) je také ochorenie, ktoré spravidla nemá jasný začiatok. Preto je v počiatočných štádiách ťažké rozpoznať, či už ide o závislosť v pravom slova zmysle alebo o viac či menej škodlivú konzumáciu látky (ako napríklad pri alkohole). Každá závislosť sa totiž rozvíja postupne.

Ak sa bližšie pozrieme na závislosť od alkoholu, ktorá je na Slovensku stále najrozšírenejším typom závislosti, tak mnohí ľudia majú pretrvávajúce predstavy, že o tomto ochorení môžeme hovoriť len vtedy, ak človek vypije denne pol litra tvrdého alkoholu, ak pije ráno na takzvanú „popravku“ alebo ak už pije sám – teda nie v spoločnosti.

Mnoho ďalších ľudí sa zase domnieva, že závislí sú tí, ktorí sa denne opíjajú, sú agresívni, tackajú sa po ceste domov či spia na zastávkach a v priekopách. Tieto názory v spoločnosti pretrvávajú aj preto, lebo s pokročilým štádiom závislosti sa väčšinou stretávame práve v tejto forme – práve týmto spôsobom.

Riziko sa objavuje skôr než stereotypný pohľad

Závislosť však môže byť závislosťou oveľa skôr. Pokiaľ si každý deň musíme dať jedno-dve pivá alebo si naliať pohár vína, tak síce nemusíme byť závislí (v diagnostickom zmysle), ale nejaký návyk na alkohol už máme. V tomto štádiu potrebujeme byť obozretní a uvažovať o tom, kvôli čomu si každý deň musíme dať to pivo, víno či poldeci.

V tomto môže pomôcť, ak si skúsime zhodnotiť, čo nám pravidelné pitie alkoholu dáva – a čo nám berie. Už aj pri malých a pravidelných dávkach sa človek môže stretnúť s tým, že v prípade absencie dennej dávky sa dostavuje istá miera nepohody, nervozity a pocitu, že „mu niečo chýba“.

Pravidelní konzumenti alkoholu si spravidla všimnú tieto abstinenčné príznaky vtedy, keď si z nejakých dôvodov nemôžu dopriať svoj obľúbený alkohol. Síce stále majú kontrolu sami nad sebou, vedia si rozkázať a nevypiť si, no pociťujú, že im niečo chýba. V období, v ktorom musia z rôznych dôvodov abstinovať, mávajú často fantázie a myšlienky spojené s pitím.

Zároveň túžobne očakávajú vhodnú chvíľu, počas ktorej si budú môcť vypiť. Ide o ľudí, ktorí nie sú agresívni, nepotulujú sa po krčmách, a ani sa neváľajú opití po zemi. Avšak predsa sa v niečom už ocitli na rizikovej ceste, ktorej koniec môže byť spojený aj s týmito stereotypnými obrazmi ľudí závislých od alkoholu.

Štyri varovné signály bijúce na poplach

Rozvíjajúca sa závislosť o sebe vždy dáva vedieť skôr, no ľudia, ktorých postihuje, a často aj ďalší z ich okolia, majú spočiatku tendenciu negatívne dôsledky tohto ochorenia prehliadať, zľahčovať a v horšom prípade aj popierať. Pre tých, ktorí uvažujú, či svojím správaním neprovokujú u seba rozvoj závislosti, je dobré všímať si tieto znaky:

1. Stáva sa mi, že mám zo seba zlý pocit, že som vypil viac ako som pôvodne zamýšľal či už sám alebo v spoločnosti. Mám pocity viny, že som to opäť prehnal.

2. Začínam počúvať stále viac kritických poznámok ohľadom svojho pitia. Počúvam reakcie okolia, ktoré znejú asi takto: „Musíš si stále niečo dať? Nemôžeš byť jeden deň bez alkoholu?“. Začínam mať kvôli pitiu konflikty a hádky s blízkymi.

3. Mám chuť si vypiť už ráno, aby som sa zbavil nepríjemných stavov po alkohole.

4. Vyhľadávam situácie, pri ktorých viem, že sa bude užívať alkohol a začínam ich uprednostňovať pred inými aktivitami.

Ak u seba pozorujete už minimálne jeden z týchto znakov, tak je dôležité spozornieť. Pokiaľ sa identifikujete so všetkými uvedenými znakmi, tak existuje veľká pravdepodobnosť, že sa u vás rozvíja závislosť. Podobne to platí aj pri iných závislostiach, nielen pri závislosti od alkoholu.

Nelátkové závislosti – ako je napríklad patologické hráčstvo – majú svoje špecifiká, no ich princíp je podobný. Je potrebné, aby sme boli vnímaví voči sebe alebo aj iným ľuďom vo svojom okolí. Nech teda vieme vystúpiť z rozbehnutého vlaku, ktorý však ešte stále ide pomerne pomaly. Ak sa totiž vlak závislosti rozbehne naplno, potom je už stále ťažšie z neho vystúpiť.

Autor: Mgr. Peter Knapík, námestník pre psychoterapeutickú starostlivosť

Ilustračné foto: Pexels/Gabriela Palai