O závislostiach sa najčastejšie hovorí v spojení s alkoholom, drogami, cigaretami a najnovšie aj vo vzťahu k hracím automatom alebo hraniu počítačových hier. Tieto oblasti závislosti patria z rôznych sociálnych dôvodov medzi tie najvýraznejšie, ale ani zďaleka to neznamená, že patria medzi tie najhlavnejšie alebo najrozšírenejšie. V skutočnosti je život zvrchovaného jednotlivca v slobode a bez škodlivých návykov a nevedomých programov len utópiou.
Ak by sme sa naozaj chceli pri sledovaní vlastných životov dopátrať k podstate našich problémov, skôr alebo neskôr by sme narazili na isté vzorce správania, ktoré sa dookola opakujú a tým spôsobujú, že sa v živote poriadne nikam nehýbeme, že nám iskra šťastia neustále uniká pomedzi prsty, a že nežijeme životy, aké by sme chceli žiť.
V istom zmysle majú drogovo závislí šťastie v nešťastí, pretože problém s drogami je považovaný za jeden z najvážnejších, venuje sa mu pomerne veľa pozornosti a zároveň užívateľov jednoznačne vymedzuje od zvyšku „normálnej zdravej spoločnosti“. To užívateľom drog dáva istú výhodu spočívajúcu v tom, že si svoj problém s návykovým správaním začnú uvedomovať skôr a spravidla hľadajú spôsoby, ako ho vyriešiť.
Tí pozornejší z nich možno zistia, že užívanie drog v skutočnosti nie je príčinou ich problému, ale len jeho príznakom, a že vo väčšine prípadov sú drogy len únikom od nechcenej reality, a preto tento problém nemožno vyriešiť len zameraním pozornosti na samotné drogy, ale práve na tie osobné a sociálne predpoklady, ktoré k ich užívaniu viedli. Drogovo závislí sme však skoro všetci, akurát má droga každého z nás inú podobu.
Niekto roky nedokáže siahnuť na svoj plný potenciál, lebo žije svoj život vo svete počítačových hier, druhý hľadá svoju dávku šťastia pri sledovaní obľúbenosti svojich príspevkov na Facebooku, pre tretieho sa zarábanie peňazí a dosahovanie hmotného úspechu stalo životnou modlou, iný sa nedokáže citovo odpútať od človeka, ktorý ho nemiluje alebo mu ubližuje, príp. opakovane vyhľadáva partnerov, ktorí sa k nemu správajú rovnako zle.
Deti bývajú často závislé na rodičovskej starostlivosti, matky častokrát natoľko prilipnú k svojej rodičovskej roly, že ich život po odchode detí stráca zmysel. Niekto si bez značkového oblečenia a vonkajšieho štýlu nevie svoj život ani prestaviť. Niekto ďalší sa prostredníctvom náboženstva, ezoteriky, či zritualizovaných návykov zdanlivo pozdvihol na vyššiu úroveň, ale v reálnom živote jeho presvedčenia nefungujú a šťastie neprichádza.
Náš život v nezávislosti je častokrát len zdanlivý a potácame sa životom v depresiách, s pocitom nezmyselnosti, prázdnoty a s výčitkami za svoje zlyhania, keď siahame po prostriedkoch dočasného uspokojenia. Väčšina ľudí vlastne ani nechápe, čo to tá nezávislosť v skutočnosti je, pretože svoje životy v slobode nikdy reálne nežili.
Tieto otázky však vedú oveľa hlbšie. Uvedomenie si svojej závislosti je cestou k oslobodeniu od toho, čo nie je naše, a priblíženiu sa k tomu, kým v skutočnosti sme. Nemusíme byť svojou túžbou, svojím utrpením, ani svojou vlastnou ničotnosťou, pretože nie sme tým nevedomým programom, ktorý nás k tomuto dôsledku vedie. Cesta sebapoznania je zároveň cestou oslobodenia. A verte mi, je to len jediný krok k slobode…
Teraz Vám rozpoviem príbeh o chlapcovi, ktorý mal kontakt s drogou a so svojou rodinou nás požiadal o adiktologickú pomoc.
Volal sa Milan a chodil na základnú školu do Prešova. Psychicky školu nezvládal, učil sa dni a noci. Ráno bol v škole nervózny, lebo mu to vôbec nepálilo. Tak začal užívať drogy. Zo začiatku ich užíval, len raz do dňa, ale postupom času to bolo horšie a horšie. Drogy potreboval už aj trikrát do dňa, aby sa upokojil. Jeho spolužiačka si všimla, že chodí do školy nejaký čudný, tak mu chcela pomôcť. V prvom rade sa s ním spriatelila a postupom času sa ho pýtala rôzne otázky. Tak na neho naliehala, aby jej povedal, čo ho trápi. On to v sebe už nedokázal udržať, tak jej povedal, že užíva drogy. Ona ho vzala k adiktológovi, aby mu pomohol. Po pol roku bol Milan ako úplne nový človek. A za to ďakoval svojej spolužiačke, ktorá mu pomohla zbaviť sa drog. S Milanom sme v rámci terapie spolu napísali list droge.
Ahoj, Droga!
Píšem Ti posledný raz list, nechcem mať už s Tebou nič spoločné. Priateľstvom s Tebou som trpel nielen ja, ale aj celá moja rodina. Nie si u nás vítaná ! Spôsobila si mi množstvo problémov a zdravotných ťažkostí. Keby sme sa spolu spriatelili, veľmi ťažko by sme sa už lúčili. Ja viem, že si malá, ale veľmi škodíš ľuďom. Prečo to robíš ? Viem, že sa rada pozeráš na utrpenie ľudí. Viem, že si o sebe myslíš, že nikomu neublížiš, že sa dáš len ochutnať a bude všetko v poriadku. Ale vieš, že keď Ťa človek ochutná, nevie s Tebou prestať? Vieš, že človek Ťa bude vyhľadávať a bude skúšať všetky cestičky, aby sa k Tebe dostal ? Vieš, že človek obetuje všetko zo svojho domova a majetku, len aby Ťa mal ? Vieš, že často opustí svojich blízkych a bezhlavo ide za Tebou ? Vieš, že človek musí často dopadnúť až na dno, aby pochopil, že nie si pre neho najdôležitejšia ? Vieš, že veľa ľudí ani na dne nepochopí, že nie si pre nich najdôležitejšia ? Vieš, že veľa ľudí pre Teba stratí aj svoj život ? Ty zlá, malá potvorka, prosím Ťa nepokúšaj už toľko ľudstvo! Prosím Ťa , schovaj sa do tej malej diery, odkiaľ si vyliezla a zostaň tam navždy zabudnutá ! Aj keď Ťa máme možnosť spoznať, nechcem Ťa stretávať, rozprávať sa s Tebou, ani sa bližšie zoznamovať. Dobre viem, čo by si mi mohla spôsobiť, nič dobré by ma nečakalo. Poznám aj lepších kamarátov, dlhodobejších, nielen na krátky čas. A nie takých zákerných ! Či si silnejšia, či slabšia, nechcem sa už s Tebou kamarátiť, nemohli by sme kamarátstvo neskôr ľahko ukončiť.
Autor: Mgr. PhDr. Vladimír Stanislav, PhD., MPH, riaditeľ
Ilustračné foto: Unsplash/niu niu