Alkoholizmus je choroba, ktorá má obrovský emocionálny dopad na najbližšiu rodinu. Najviac ovplyvňuje partnera, rodiča, brata, sestru, dieťa. Čím zmätenejšie a zdeformovanejšie budú ich pocity, tým neprimeranejšia bude ich pomoc alkoholikovi. Vzájomný kontakt medzi členmi rodiny sa často stáva viac deštruktívnym než užitočným.
Manželky môžu napríklad zistiť, že za všetko, čo sa v ich alkoholickom manželstve nedarí, sú obviňované ony. Nakoniec sa môže stať, že začnú uvažovať, či to nie je skutočne tak. Môže sa stať, že v dôsledku nedostatku poznatkov manželka umožní, aby sa choroba vyvíjala ďalej bez povšimnutia. Hoci nie je zodpovedná za existenciu alkoholizmu manžela, môže mu nechtiac napomáhať vo vyhýbaní sa liečbe.
Jednotliví členovia si často ani neuvedomujú, ako sa mení ich správanie, spôsoby komunikácie a postoje k postihnutému závislosťou. Nevedome tak podporujú pretrvávanie problému miesto toho, aby pomohli závislému vymaniť sa z bludného kruhu závislosti. Ide o špecifické spôsoby komunikácie a správania, ktoré sa vytvárajú a zhoršujú s procesom vývoja tak, ako samotná závislosť.
U príbuzných závislého sa postupne znižuje sebahodnotenie, skresľuje sa vnímanie reality až po jej popretie. Uspokojovanie svojich potrieb odsúvajú do úzadia. Sú presvedčení, že oni sami sú zodpovední za uspokojenie potrieb závislého člena. Stávajú sa akýmsi citovým zrkadlom závislého. Preberajú na seba jeho pocity nespokojnosti, nešťastia.
Kolíšu od prílišnej blízkosti po potrebu odlúčenia sa od závislého. To spätne prináša u nich pocity viny, napätia, strachu. Dostávajú sa do pavučiny vzťahov, z ktorej nevedia nájsť východisko. Následne sa dostávajú do depresií, trpia strachom, chcú mať všetko pod kontrolou, čo ich chronicky vyčerpáva a sami potom často siahajú po alkohole či liekoch. To všetko, aj keď stručne opísané, môžeme nazvať spoluzávislosť ( Friel, 1988).
„Spoluzávislosť je reaktívny proces. Spoluzávislí sú reaktívni ľudia, ich správanie je obvykle reakciou, málokedy akciou.“ (Mellody, 1989)
Spoluzávislosť sa prejavuje viacerými spôsobmi. Je to závislosť na ľuďoch – na ich náladách, správaní, zdravotnom stave, láske. Je to paradoxná závislosť (Beattie, 2006). Spoluzávislí sa javia ako ľudia, od ktorých mnoho a mnohí závisia, napriek tomu sú oni závislí. Pripadajú iným silní, ale sami sa cítia bezmocní.
Zdá sa, že ovládajú druhých, ale v skutočnosti sú ovládaní, niekedy takou chorobou, akou je alkoholizmus. Spoluzávislé správanie sa vkradne do vzťahov tak nenápadne, ako závislosť samotná. Konfrontácia s vlastnou účasťou na závislosti príbuzného je ťažká a bolestivá. Poznanie vlastnej účasti na vývoji závislosti môže zabrániť opakovaniu deštruktívneho vzorca správania.
Umožňovateľ a umožňujúce správanie „Enabling“
Veľakrát sa správanie členov rodiny a životných partnerov stáva problematickým pre „enabling“ („umožňovanie“), keďže u postihnutého nechtiac udržiava konzumáciu alkoholu. Kto je to umožňovateľ a čo možno nazvať umožňujúcim správaním? Umožňovateľom je každý, kto cíti určitú zodpovednosť za alkoholikov život a svojim konaním mu dovoľuje pokračovať v sebazničujúcom správaní. Ľudia s ochranárskym konaním alkoholikovi pitie vlastne umožňujú. Bránia mu totiž, aby znášal dôsledky svojho správania v plnom rozsahu.
Umožňovateľmi môžu byť partneri, partnerky, otcovia, matky, bratia, sestry, priatelia, priateľky, kamaráti alkoholici, učitelia, lekári, duchovní, polícia alebo iní ľudia, ktorí sú súčasťou života alkoholika. Ľudia, ktorí pracujú v oblasti závislosti vedia, že hlavného umožňovateľa, ktorým býva najčastejšie partner, môžeme oprávnene nazvať spoluzávislým.
Umožňovanie je správanie, ktoré utvrdzuje alkoholika v sebaklame, že nemá problém s alkoholom a pomáha mu vyhýbať sa zodpovednosti za pitie ako aj sebazničujúce správanie s tým spojené (de Ridder, 2004). Čo všetko možno považovať za umožňujúce správanie? Do tejto kategórie spadá, okrem iného, aj nasledujúce správanie:
- popieranie existencie problému, alebo tvrdenie, že „to nie je až také zlé“
- zľahčovanie problému pred alkoholikom alebo pred druhými
- udržiavanie pokoja za každú cenu
- zadržiavanie pocitov a myšlienok vo svojom vnútri
- ospravedlňovanie opitosti tým, že alkoholikovi uznáme jeho dôvody
- chránenie alkoholikovej povesti tým, že kryjeme jeho alkoholizmus
- upratovanie fyzických dôsledkov (zvratkov a pod.) opitosti
- vyhýbanie sa komunikácii s človekom, ktorý nás trápi svojim pitím
- spúšťanie prívalu výčitiek na alkoholika vždy, keď je na to príležitosť
- obviňovanie, karhanie, kritizovanie, neustále dobiedzanie, prednášky
- preberanie alkoholikových povinností na seba
- kontrolovanie alkoholikovho pitia
- kupovanie alkoholu, aby sa alkoholik uspokojil
- vylievanie alebo odstraňovanie alkoholikových zásob alkoholu
- prijímanie výčitiek za správanie, za ktoré nie sme zodpovední
- hranie rolí alkoholikovho záchrancu
Odhaduje sa, že väčšina dospelých alkoholikov môže mať 10 až 12 umožňovateľov. Ľudia, ktorí pracujú s dospievajúcimi alkoholikmi dospeli k záveru, že u mladých alkoholikov sa vyskytuje umožňovateľské správanie ešte vo väčšej miere. Môžu mať 50 – 60 umožňovateľov. Ak máme pomôcť alkoholikovi aj sebe, musíme umožňovanie nahradiť prísnou láskou a oddelením sa (Knowlton, Chaitin, 1985).
Láska a súcit pri spoluzávislosti
Jedným z vážnejších zlyhaní v prístupe k alkoholikovi je neschopnosť pochopiť význam lásky. Tvrdenie, že alkoholici sa cítia nemilovaní a nechcení, nemá ďaleko od pravdy. Skutočná láska nemôže existovať bez rozmeru spravodlivosti, musí tiež zahŕňať súcit, čo znamená znášať alebo trpieť s človekom. Súcit však neznamená, že máme trpieť pre nespravodlivé správanie. Faktom je, že rodiny alkoholikov často nespravodlivo trpia.
Rodina trpí, keď alkoholik pije a trpí aj vtedy, keď prídu bolestivé dôsledky. Ak rodina nesie celú ťarchu pitia a absorbuje jeho dôsledky, potom v nej nemôže prežiť ani súcit. Ak rodina dovolí, aby tento stav pokračoval, lásku to postupne zničí a nahradí ju strach a zlosť. Lásku možno udržať len tak, že sa členovia rodiny naučia odmietať naprávanie jeho dôsledkov. Žiadny vzťah, v ktorom chýba súcit a spravodlivosť nie je láskou (de Ridder, 2004).
Prísna láska a oddelenie sa
Prísna láska je schopnosť povedať alkoholikovi, aký máme pocit a čo si myslíme o jeho sebazničujúcom správaní a zároveň mu dokázať, ako nám na ňom ako na človeku záleží. Oddelenie je schopnosť milovať a zaujímať sa o človeka bez toho, aby sme preberali zodpovednosť za jeho správanie. Znamená to oddeliť vlastné pocity od pocitov zodpovednosti alebo správania sa druhého človeka.
Alkoholik sa nemôže začať učiť riešiť problémy zodpovedným spôsobom, pokiaľ ich rodina rieši za neho. To iba znásobuje alkoholikovu nezodpovednosť a prehlbuje napätie a zlosť medzi alkoholikom a rodinou. Faktom je, že rodina sa musí vyvarovať hnevu a úzkosti – inak prispieva k napredovaniu choroby. Pomoc pre alkoholika a jeho rodinu by sa mala hľadať mimo kruhu príbuzných a priateľov. Pokiaľ možno, mali by ju poskytnúť ľudia vyškolení v tejto oblasti, alebo skúsení členovia skupiny Anonymných alkoholikov či Al-Anonu.
Autorka: PhDr. Štefánia Laskovská, klinická psychologička
Ilustračné foto: Pexels/Designecologist