Túto myšlienku vyslovil pacient OLÚP, n. o. Predná Hora, ktorý iba nedávno ukončil svoju liečbu. Nie je jeho prvou, no zároveň ju hodnotí ako významnú. Hoci sa opäť ocitol v objatí inej závislosti, ako podstatné vníma, že sa nevzdáva, zároveň riešil spomienky, ktoré mal v sebe hlboko ukryté.
Povedal som si, že vyskúšam aký to bude mať nástup..
Prvú dávku heroínu som užil ako 17-ročný, teda pred 26 rokmi. Boli to deväťdesiate roky a prišiel k nám heroín z Berlína. V mojej partii bol heroín na každom kroku. Užíval som ho fajčením cez alobal a trubičku, taktiež som aj šňupal, no po niekoľkých dňoch som si povedal, že vyskúšam aký to bude mať nástup do žily. Po prvej dávke mi bolo nesmierne zle, avšak ja som neprestával pichal som si 3-krát za deň.
Snažil som sa žiť. Chodieval som do práce, avšak so zámerom kúpenia dávky. Mal som bývanie, rodinu aj zdravie, mňa zaujímal už len stav z heroínu.
Stal som sa otrokom dílerov a beštiou.
Po roku užívania pre mňa heroín znamenal viac ako iné životné potreby. Kradol som, klamal som a požičiaval som si peniaze. Mojej matke a sebe som robil zo života peklo, otec pil a ja som ju okrádal. Keď sa na to spätne pozerám, bolo to obdobie plné zúfalstva, klamstiev a ťažkých životných situácií, ktoré boli zbytočné.
Síce som absolvoval základnú vojenskú službu, ktorá trvala 9 mesiacov, ani to ma nezastavilo pri užívaní, pretože keď som sa vrátil bola to prvá vec, ktorú som urobil. Snažil som sa z toho dostať, bol som na liečení, ktoré však nemalo žiadny účinok. Snažil som sa ale chcenie nebolo zvnútornené. Popri heroíne som teda ďalej kradol, trápil tak seba a okolie. Ocitol som sa vo väzení, kde som si odpykal trest.
Významnou udalosťou bolo, keď som stretol dievča, vtedy sa vo mne niečo pohlo. Dlhé roky som si prial abstinovať, avšak vtedy som cítil, že mám šancu…konečne som mal motiváciu, ktorá mi chýbala. Prekonal som túžbu a chuť pichnúť si.
Nečakal som to, naozaj som si nemyslel, že ešte budem niekedy na niečom závislý.
Heroínu som sa zbavil, fungoval som normálne ako abstinent, ovplyvnila ma však nuda. Povedal som si, že veď rekreačne keď si niečo dám v rámci zábavy, nič sa nestane tak som začal s pervitínom. Zo začiatku to bola zábava, mal som vysoké sebavedomie, cítil som pre tento svet niečím viac ako predtým. Opak bol pravdou a ja som zo zábavy vytvoril ďalšiu závislosť. Po piatich rokoch som bol opäť tam, kde som skončil hoci s inou látkou.
Čo vnímam ja ako dôležité? Koncom abstinencie som začal byť príliš sebavedomý, nezodpovedný a ľahostajný. S pervitínom sa pridružil aj gambling, všetko čo som vybudoval za 5 rokov abstinencie som za necelé 2 zničil. Postupne som strácal rodinu a partnerku.
Je potrebné prijať ten fakt, že som závislý a naplno sa otvoriť.
Rozhodol som sa nastúpiť na toto liečenie s podporou mojej rodiny. Moja liečba je tesne pred koncom a som veľmi rád, že som riešil svoj problém na Prednej Hore. Od začiatku liečby som na sebe pracoval na 100% a cítim, aký veľký kus práce som na sebe urobil a hlavne to, že sa nechcem vzdávať.
To, že som sa liečbe naplno oddal posudzujem na základe vedomostí, ktoré som získal. Naučil som sa asertívne komunikovať, riešiť svoje problémy včas, pracovať so svojimi emóciami, naučil som sa ako zvládať krízové situácie, zároveň sa mi podarilo prestať fajčiť. Tiež som absolvoval rodinnú terapiu, vďaka ktorej sa mi upravujú rodinné vzťahy.
Komplexne mi tieto 3 mesiace dali nový štart do života, vybudoval som si pevné základy do života a abstinencie, zároveň verím že nespadnú. Preto ty, ktorý to čítaš a máš pocit, že tvoj život je stratený a nedá sa ním pohnúť, ver že sa dá, nech užívaš čokoľvek. Je len potrebná motivácia a otvorenosť, hoci to bude náročné, stojí to za to.
Autori: Mgr. Anabela Bujalková, psychologička, pacient OLÚP, n. o. Predná Hora
Ilustračné foto: Unsplash/Neil Thomas