Poznáte ten pocit, keď niekoho takpovediac „cítiť človečinou“ až na sto honov? S čistým svedomím a bez akéhokoľvek zaváhania či pochybnosti možno prstom ukázať – a za takéhoto človeka označiť – MUDr. Olega Martinove. Veď 45 rokov svojho života venoval pôsobeniu na Prednej Hore. Po rozum netreba ísť ďaleko, aby bolo jasné, že mu záležalo na pacientoch a zamestnancoch, že pre neho boli vždy na prvom mieste. Koniec-koncov aj vo svojej záverečnej reči prízvukoval: „Firma – to sú ľudia.“
Verte či nie, hovorím síce z krátkej, no predovšetkým vlastnej skúsenosti. Riaditeľa Martinove nebolo nutné poznať bohvieako dlho, aby vám došlo, že je to ukážkový ľudomil so srdcom na tom správnom mieste a nespochybniteľný odborník. Istotne viete o čom hovorím – je to také to vzácne „dva v jednom“, ktoré keď má vo svojej osobnostnej výbave nadriadený, tak vďaka nemu chodíte do práce ochotne, s radosťou, úsmevom na perách a bez reptania.
Prvú a poslednú návštevu v kancelárii riaditeľa Martinove som zažila v jeden júnový utorok. Hneď po príchode do práce si kľučku na jeho dverách podávali ľudia jeden za druhým. V istom momente, keď som zamyslená čakala na sekretariáte na to, kedy príde na mňa chytiť sa kľučky, mi napadlo, že musel počas svojho pôsobenia zažiť mnoho utorkov – niektoré ľahšie, iné ťažšie, a aj tak to nikdy nevzdal a nehodil „flintu do žita“.
Akonáhle som prekročila prah miestnosti, podali sme si ruky, ponúkol mi miesto na sedenie, kávu aj kolu, a razom zo mňa opadla nervozita. Netuším, čomu za to vďačím, môžem iba hádať, že jeho prístupu. V sekunde som totiž zabudla, že oproti mám riaditeľa. Taký prvý dojem vzbudil! Ľudskosť, rozvaha a dobrota sa v týchto časoch nenosia, ale nadobudla som pocit, že doktor Martinove sa do týchto vlastností odieva každé ráno – ba čo viac, možno k nemu priľnuli ako druhá koža.
„Netreba z toho robiť vedu,“ odvetil, keď som ho požiadala, aby sme sa dohodli na rozhovore v súvislosti s jeho odchodom z ústavu. Chýbalo mi pero a papier, nemala som pri sebe telefón, na ktorý by som si mohla nahrať všetky slová, ktoré vyslovil v nadchádzajúcich minútach. Mala som však čosi vzácnejšie – prvý dojem a do pamäte vrytých pár myšlienok a spomienok, ktoré vyslovil pri pohľade z okna, za ktorým sa ozýval vtáčí štebot.
Čo majú spoločné ústav a žiarovka?
Na Prednú Horu nastúpil ako čerstvý absolvent prvého augusta v roku 1976, keď sa ústav sústreďoval aj na ďalšie ťažké ochorenie – tuberkulózu. „Ani alkoholikom sa nevyhýbala,“ povedal. Postupne prišli ďalší pacienti, ktorí potrebovali pomoc, a ďalšie závislosti, od ktorých bolo treba pomáhať. „OLÚP išiel metódou pokus-omyl,“ spomína na začiatky ústavu. V tejto súvislosti mu na um zíde príbeh viažuci sa k vzniku žiarovky, ktorý hneď rozpovedá.
Aj génius, akým bol Thomas Alva Edison osobne, si musel vyhrnúť rukávy a otestovať hranice svojej trpezlivosti. Žiarovku totiž nevymyslel na prvý, druhý a ani tretí pokus, boli ich stovky a možno až tisíce. V istom momente doktor Martinove cituje slová amerického vynálezcu, ktorými sa evidentne počas svojej kariéry sám riadil: „Nezlyhal som. Akurát som našiel tisíc spôsobov, ktoré skrátka nebudú fungovať.“ To utvára obraz jeho odkazu.
Nemáme sa obávať toho, že nám niečo nevyjde podľa našich predstáv. Nepodarí sa? Skúsme to znova, znova a znova. Možno aj vďaka tomu mladý absolvent – ešte „neskúsené ucho“ Martinove – ktorého po štúdiách pritiahla späť na Prednú Horu od rodičov podedená láska k tejto doline, zažil úctyhodný kariérny vzostup. Lekár, primár, námestník úseku a napokon riaditeľ, o tomto vrchole rebríka možno pri nástupe ani nechyroval, ani o ňom nesníval.
Je otcom celej Prednej Hory
V zástupe ľudí, ktorých za posledných 45 rokov života stretol, by sa nenašiel nikto, kto by si dovolil spochybniť jeho odbornosť. Ochotne sa podieľal na fungovaní tímov a komisií na ministerstve zdravotníctva, ako keby nemal už tak plné ruky práce. Na spoločenských udalostiach, konferenciách a ďalších podujatiach nikdy nechýbal, rovnako ako vedľa neho nikdy nechýbal jeho najväčší životný poklad – manželka MUDr. Mária Martinove.
Spoločne sa na zoznamoch pozvaných hostí ocitli vždy na vrchole, patrili im prvé priečky. Od Tatier k Dunaju a oveľa ďalej bolo jasné, že keď sa spomenie priezvisko Martinove, tak to má čo dočinenia s Prednou Horou. Vždy to však fungovalo recipročne, obojstranne ako cestná premávka. Keď sa totiž spomenula Predná Hora, tak sa každému vybavili mená doktora a doktorky Martinove.
Určite by ani jeden z manželov neprotestoval, ak by som za ich najväčšie životné úspechy označila dve krásne a milované deti, ktoré sa im narodili. Napriek tomu nebol riaditeľ rodičovským vzorom iba pre ne. Celá Predná Hora ho totiž do dnešného dňa považuje za svojho otca. Považuje ho za človeka, na ktorého sa možno vždy spoľahnúť, o ktorého sa možno vždy oprieť, od ktorého možno vždy prijať pomocnú ruku.
V osobe doktora Martinove si mnohí odnesieme vzor človeka, ktorý po sebe zanechal nezmazateľnú a nemiznúcu stopu. A tak sa budeme držať jeho slov. Firma – to sú ľudia. Firma – to sme my. A nebojte sa, pán riaditeľ. Vy budete mať vždy otvorené dvere v kaštieli, ktorý lieči. My zase budeme v tomto majáku nádeje na kopci nad Muráňom vždy svietiť, aby sa váš odkaz nikdy nestratil v tme.
Autorka: Rozália Hubeňáková
Ilustračné foto: Unsplash/Nathan Jennings