Deti, ktoré pochádzajú z rodiny závislostí zisťujú, že ich životy sú v dôsledku pretrvávajúcej silnej citovej naviazanosti na rodinu nezvládnuteľné. Uvedomujú si, že jazvy závislosti im spôsobujú pretrvávajúcu bolesť – bolesť, ktorá ďalej ovplyvňuje ich vzťahy, ich sebavedomie a ich zmysel pre rodinný život. Ako ľudia vyrastajúci v rodinách závislých verili, že jednoduchšie je nehovoriť, neveriť a necítiť a osvojiť si také spôsoby, ako sa s tým vyrovnať, ktoré sa neskôr ukázali ako nevhodné. Mnohí z nich cítia zmätok, majú o sebe nepravdivú predstavu a často cítia zúfalstvo. Rastú s pocitom opustenosti a osamelosti. Snažia sa páčiť len iným a neuspokojovať seba, zatiaľ čo ich súrodenci sa pokúšajú zabudnúť na minulosť tak, že sa zavalia množstvom práce. Iní majú zase pocit, že vôbec nedospeli, že im zostali postoje z detstva (Alkoholizmus je choroba celej rodiny…, 1984, 1990).
Podľa Geringerovej-Woititzovej, autorky knihy „Dospelé deti alkoholikov“ (1997), musia bojovať s množstvom problémov, ktoré priamo vyplývajú zo spolužitia so závislým rodičom.
Čo majú spoločné? V čom je rozdiel?
Krátky príbeh nám môže zodpovedať na tieto otázky: Anka prežila detstvo v rodine s otcom alkoholikom. Nikdy nevedela, kedy príde, či bude krik, či splní čo sľúbil. Tisíckrát videla nahnevanú mamu ako vyzlieka opitého otca a ukladá ho do postele. Ráno výčitky, večer plač, sľuby, odpustenie. Pár dní pokoj a nádej. Mama hovorila:
„Ocko je dobrý, keď nepije. Musíme mu pomôcť, inak sa upije k smrti. Dáme mu ešte šancu“.
Bola rozhodnutá nikdy sa nevydať za alkoholika. A vzala si svoju veľkú lásku. „Priťahoval ma ako magnet. Vravel, že ma potrebuje, len ja mu môžem pomôcť. Vedela som, že míňa viac ako má, občas tipuje. Verila som, že sa láskou zmení. Nezmenil. Napriek tomu, že mu stále pomáham a dávam šance.“
Po 15 rokoch manželstva je bezradná. Deti nikdy nevedia, kedy otec príde, či splní čo sľúbil. Pýtajú sa, kde je. Stokrát ho hľadala vo všetkých herniach a zúfalo presviedčala, aby išiel domov a nerobil ďalšie dlhy. Ráno výčitky, plač, večer sľuby, odpustenie. Pár dní pohoda. Včera sa zase všetko zopakovalo…
„Už neviem ako ďalej. Ale nie je to také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá. Keď nehrá, je to úžasný človek. Chcem mu pomôcť, inak prehrá celý svoj život.“
Zdanlivo to vyzerá ako normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Určite vám neuniklo, že sa Anka roky správala rovnako ako jej mama. Mohla sa správať inak? Veď len nevedome opakovala to, čo sa doma naučila. Popierať realitu. Obetovať sa. Pomáhať. Preberať všetku zodpovednosť. Zachraňovať. Vyčítať. Odpúšťať. Stále dookola. Pritom si vyčítala, že robí pre pomoc a záchranu manžela málo.
Háčik je v tom, že nikdy nepočula o spoluzávislosti. Netušila, že je chorobne pripútaná k chorému závislému partnerovi a spútaná naučeným „nutkavým“ správaním. Že každý závislý má „dve tváre“ – triezvu a zdeformovanú závislú a nikdy nebude vedieť, kedy sa ktorá ukáže.
Netušila ani o tom, že dospelé deti alkoholikov (závislých rodičov – nech je drogou čokoľvek) sú tak poznačené svojou negatívnou skúsenosťou, že si „osudovo“ práve závislého partnera vyberú. Preto ju priťahoval práve ten nápadník medzi toľkými inými. A nemusí byť závislý na rovnakej „droge“, ako to bolo v pôvodnej rodine, napr. dospelé dieťa workholika si môže nájsť partnera narkomana, dospelé dieťa chorobného lakomca závislého na peniazoch si nájde závislého na sexe,… .
Príčiny siahajú do detstva. Jej rodičia boli tak v zajatí svojich problémov, že nemali vôbec čas na deti. Nezaujímali sa o jej problémy, málokedy ju objali, pohladili. Žila v tak neistej situácii, že nemohla inak, ako byť neistá. Preto potrebovala mať všetko „pod kontrolou“. Nepoznala pocit istoty, bezpečia a bezvýhradného prijatia.
Rodičia na ňu kládli svoje povinnosti, zodpovednosť aj starosti. Opatrovala brata, počúvala mamin plač a trápenie. Tým, že otec nefungoval, preberala jeho rolu a úlohy. Nahrádzala tým matke partnera – stala sa pre ňu tzv. zástupným dospelým. Psychológovia a psychoterapeuti považujú takéto extrémne prevrátenie rolí za emocionálne zneužívanie až emocionálny incest. Nejde o sexuálne, ale o citové znásilňovanie.
Liekom je psychoterapia
Čas sám o sebe spoluzávislosť nevylieči. Pokiaľ by sa Anka s manželom alkoholikom rozviedla, ale neprešla by psychoterapiou, veľmi pravdepodobne by si našla nového partnera, ktorý by bol na niečom závislý. A model chorého vzťahu a správania by sa opakoval. V terapii prestala popierať realitu. Prijala skutočnosť a priznala sama sebe svoje zlyhania. Pochopila, že závislého partnera nezachráni a nezmení. Môže zmeniť len sama seba. Jej muž liečbu odmietol. Musela preto začať od neho abstinovať – prerušiť s ním akýkoľvek kontakt, aby mala čistú „triezvu“ hlavu.
Aby sa dokázala sústrediť sama na seba a neriešila zase problémy manžela. Aby sa problémy neprehlbovali. Aby mala silu vyliečiť sa. Prijala odbornú radu, že nestačí len vzdať sa závislého manžela (pitia, drogy, hrania, mileniek …) lebo to vôbec ešte neznamená vyliečiť sa. Je to len prvý, nevyhnutný a najťažší krok v psychoterapii.
Potrebuje sa ďalej liečiť. Vyrovnať sa s celou svojou minulosťou. Dosiahnuť sa to dá analýzou detstva a pochopením súvislostí s deformovaným správaním v prítomnosti. Dôležité je odblokovať nahromadené skryté emócie – vyjadriť všetok hnev, nenávisť, smútok. Odpustiť sebe, rodičom, iným. Mnohí spoluzávislí následne pocítia prvýkrát v živote lásku k sebe samému.
Postupne sa Anke darilo nahrádzať naučené, nevedomé, nutkavé správanie novými pozitívnymi modelmi. Učila sa myslieť na seba. Ozdravovala nezdravé vzťahy. Choré vzťahy opúšťa, keď sa partner (závislé dieťa, rodič, …) odmieta liečiť. Preto je vhodné do terapie zapojiť celú rodinu, aby sa liečba len jedného člena nezmenila na príčinu prehĺbenia problémov. Trvalo celý rok, kým Anka povedala: „Naozaj som nechápala hĺbku svojej choroby, kým som sa neuzdravila.“
Autor: Mgr. PhDr. Vladimír Stanislav, PhD., MPH, riaditeľ
Ilustračné foto: Unsplash/Marisa Howenstine